MILOSTIVÝ OBRAZ PANNY MÁRIE ZNIEVSKEJ

Je zaujímavé, že mariánske svätyne sa poväčšine nachádzajú v krásnych oblastiach. Akoby si Matka nežnosti, najkrajší kvet neba, vyberala tieto časti zeme za miesta svojich milostí len preto, aby ako v zrkadle ukázala svoju krásu ako Božej Matky a večne zelenú záhradu svojej svätosti. Mária je skutočne nebeská zamknutá záhrada, ku ktorej (ako hovorí sv. Ján Damascénsky) sa had hriechu a vábenia nikdy nemohol dostať. Je nádhernou záhradou, ktorá je tak plodná, že v nej kvitnú voňavé kvety všetkých čností a tak dobre zamknutá, že rozbiť alebo nakaziť ju nedokáže žiadne zlo.

Takúto peknú duchovnú záhradu si vybrala a obrábala Panna Mária v jednej z najmenších oblastí našej domoviny, na Turci. Toto malé územie sa skutočne podobá zamknutej záhrade, ktorú z každej strany obklopuje pohorie Malej i Veľkej Fatry s vyčnievajúcimi vrchmi (Tlstá, Liszecz, Ploszka, Vyšehrad), kým na vlnitej plošine zvlažovanej vodami Váhu a Turca sa tiahnu pestré zelené siatiny a bohaté ovocné sady. Na miernych svahoch vrchov nájdu šťavnatú pastvu kravy a baránky. Z východného lona tejto kamennej obruby sa na nás usmieva Znievsky Podzámok. Nad ním týčiaci sa hrad nosil v dávnych časoch meno Turiec a v búrlivých storočiach našej domoviny videl mnoho krajanov ba aj tráviace plamene. Keď sa v roku 1241 náš kráľ Bela IV. horko ťažko oslobodil z bitky pri Slanej, skrýval sa v týchto, skalnatých krajoch a útočište pred prenasledujúcimi tatárskymi čriedami hľadal zvlášť na Turčianskom Hrade. Sem ho odprevadili predkovia ešte dnes kvitnúcej rodiny grófov Forgáchovcov, bohatieri Ondrej a Tomáš, synovia Ivanka, ktorí jeden po druhom darovali utekajúcemu kráľovi svoje kone ako náhradu za jeho koňa, ktorého zabili Tatári, kým oni bojovali peši. Tomáš umrel ako hrdina počas obrany svojho kráľa, kým Ondrej kráľa sprevádzal až k znievskemu hradu a posilnil jeho ochranu, čím si zaslúžil kráľovu vďaku a dostal bohatú odmenu. Na tomto vrchu dal kráľ sľub, že keď sa mu podarí znova vybudovať svoju spustnutú krajinu a po odchode nepriateľov znovu nastoliť pokoj, z vďaky dá postaviť kláštor ku cti Panny Márie. Tento svoj sľub dobrý kráľ v roku 1252 aj splnil.

Pod znievskym hradom dal postaviť nádherný kostol s prepošstvom a daroval ho reholi Premonštrátov. Listina so zlatou pečaťou je žiarivým svedectvom nežnej úcty tohto slávneho kráľa voči Panne Márii. Vyjadril sa: „s dychtivou mysľou obdivujem vznešené bytie našej Slávnej Panny Márie, výsostnej Rodičky Ježiša Krista a Prímluvkyne krajiny" a týmto aj vysvetľuje svoje dary, pretože „Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorá je Paňou a Patrónkou každého z nás a celej krajiny, si majú zvlášť ctiť". Tak veľmi bol oduševnený tento kráľ za Pannu Máriu, že sa protestantský spisovateľ Haner vyjadril: „ Nestaral sa tak o svoju kráľovskú slávu ako o slávu Panny Márie" a „Et aras Divae et Divam restituit aris." „Vrátil jej oltáre a ju oltárom!"

Slávny rád Premonštrátov tu skoro 300 rokov šíril úctu k Panne Márii, ale po bitke pri Moháči protestantskí páni obsadili cirkevné majetky a jeho právoplatným majiteľom vzali aj tento pekný kláštor. Neskôr ho chcel získať Krištof Turí, po ňom chamtivý rod Revayovcov, kým nakoniec v roku 1544 na prosbu prímasa Pavla Vardáiho a na nariadenie kráľa Ferdinanda I. sa kláštor znova dostal do rúk mníchov, ktorí nosili habit Premonštrátov. V roku 1586 po smrti posledného majiteľa, egerského biskupa Štefana Radéczy, dostali kláštor od kráľa Rudolfa jezuiti, pretože, keď Juraj Draskovich dostal kardinálsky klobúk, ako prvú vec, ktorú zo svojho postu od trónu žiadal bolo, aby pre rozvoj výučby náboženstva dostali toto prepošstvo práve jezuiti, ním tak zastavaný rád. Veď ríšsky zákon, zvlášť z roku 1550 odst.19 a r. 1583 odst. 12 aj tak nariadil, aby cirkevné statky, ktoré boli zničené počas vojen, kráľ - ako najvyšší cirkevný úradník, daroval mužom, ktorí sa postarajú o rozšírenie katolíckej viery a o výučbu. Kráľ s radosťou vyhovel tejto prosbe.

Po príchode nových vlastníkov opäť zakvitla vyvolená záhrada Panny Márie, ktorú zničili protestanti mravnými a náboženskými hrozbami. Od starobylého oltára Panny rozniesli títo obetaví misionári do celého okolia svetlo čistej viery presvedčivými kázňami a skutkami bratskej lásky. Priviedli späť do Cirkvi aj jej roztratené deti. V novopostavenej škole vštepovali do sŕdc mladých lásku apoštolského vyznania, kým rozum im obrnili štítom pravdy proti útoku protestantov. Táto horlivosť bol však tŕňom v oku predstaviteľom novej viery, ktorí sa aj tak stavali proti poriadku, pretože vďaka nemu stratili znievsky majetok, ktorý chceli získať pre seba. Preto sa snažili pomstiť nechceným susedom nepokojmi, rozháňaním dobytka atď. Rád sa obrátil na kráľa, ktorý sa na ich príhovor obrátil na biskupov Štefana Fejérköi z Nitry, na Františka Forgácha biskupa veszprémského a na hlavných županov Mikuláša Pálfyho a Mikuláša Dersfyho. Ale títo nemohli zdržať blížiacu sa víchricu. Povstanie Bocskayovcov vypuklo. Až po hranice Moravy sa týčili ich víťazné zástavy a obsadili aj nové majetky znievskeho prepošstva. „Viedenská zmluva pokoja", ktorá potlačila povstanie v roku 1605 zakázala jezuitom vlastniť cirkevné majetky. Zbytočne poukazoval kráľ Rudolf na zachovanie pokoja, zbytočne zdvihol hlas na ich obranu v roku 1606 na bratislavskom krajskom sneme Peter Pázmány, zvíťazila „strana pomýlených".

Znievskych apoštolov so slzami v očiach odprevádzal ľud do ich vyhnanstva. Nástupca kráľa Rudolfa, Matej II. chcel však poskytnúť pomoc jezuitom takým spôsobom, že prepísal majetok znievskeho prepošstva na jeho najvernejšieho zástancu biskupa Františka Forgácha pod podmienkou, že on bude majetok len spravovať a výnosy obdržia jezuiti na údržbu svojich škôl. O tom svedčí návratka z 1. 5. 1613 vydaná biskupom Forgáchom, kde priznáva, že Zniev neprávom a násilím vzal od rádu jezuitov a že on je len jeho správcom, kým za právoplatných majiteľov uzná len a len rehoľu jezuitov. Po smrti Forgácha Matej II. daroval prepošstvo jezuitskému pátrovi Petrovi Pázmanymu (1616), aby ho z tejto hodnosti hneď posadil na kardinálske kreslo. Lenže aj tento slávny muž prijal prepoštský majetok len pod podmienkou, akú mal aj Forgách, čo vyhlásil v slávnostnom, čestnom liste: „Ja, Peter Pázmány, uznávam a vyznávam, že bolo otcom jezuitom bezprávne a z nenávisti voči katolíckej Cirkvi zhabané prepošstvo." Preto sa zaviazal k tomu, že výnosy odovzdá jezuitskému kolégiu. „A keď zákon krajiny opäť dovolí jezuitom vlastniť majetky, bez odkladu im prepošstvo odovzdám."

Keď prišiel tento čas, Ferdinand II. 24. 5. 1621 vyzval Petra Pázmanyho, aby jezuitom odovzdal znievske prepošstvo, čo sa aj stalo. Počas nepokojov Bethlenovcov boli odtiaľ jezuiti opäť vyhnaní. Ferdinand III. však 1. 5. 1637 natrvalo upevnil rád v znievskom prepošstve.

Odteraz pod rúškom pokoja opatrovali títo horliví duchovní otcovia slávu znievskej Panny Márie a šírili pevný život viery medzi jednoduchých ľudí. Ale aj Panna Mária oslávila svoje pútnické miesto. Počas povstania Tököliovcov sa aj sem zatúlali lupičské neskrotné vojská, ale Panna Mária v roku 1683 získala víťazstvo pre veriacich, ktorí jej dôverovali. Divokí hajdúsi obkľúčili v hrade sa ukrývajúcich otcov, ku ktorým sa pripojilo niekoľko dedinských duchovných a pánov. Denný útok sa im podarilo odraziť. Ale v noci sa útoky s vystupňovaným hnevom obnovili. Rebríky opreli o steny veže, horiace fakle hádzali na strechu. Všetko márne. Tí, ktorí boli v ohrození, dali sľub znievskej Panne a hľa; rebríky popadali do hĺbky a krvilační útočníci sa zrazu pustili do behu akoby ich odohnala nebeská sila.

Inokedy protestantský statkár pri príležitosti slávnostnej procesie nútil svojich sluhov pracovať na poli. Za pätami mal trest z neba. Obloha sa zrazu zatiahla, hrozný blesk zasiahol sýpku a s ňou aj ostatné hospodárske budovy zhoreli na prach.

Nenávisť voči Panne Márii sa najviac prejavila v roku 1703 počas pustošenia Rákoczyovcov. Aj do znievskeho kláštora sa dostala, jedna zatúlaná skupina. Keďže sa mníchom podarilo včas vyniesť úradné listiny, cennosti z kostola a milostivý obraz na hrad, to ešte viac nahnevalo nepriateľov, ktorí preto veľmi zničili kláštor i kostol Títo kalvíni na schodišti veže kostola našli drevorezbu Panny Márie. Vyvliekli ju na dvor, odbili jej hlavu a hodili ju do studne, bičovali ju a na trhovisku ju chceli spáliť, no jeden verný sluha ju odkúpil za 6 grošov. Po odchode týchto bezbožníkov vytiahli hlavu zo studne, položili ju na telo a za sprievodu prosebných modlitieb ju v kostole vystavili k verejnej úcte.

V roku 1773, keď bola zrušená jezuitská rehoľa, znievsky prepoštský kostol dostali do správy svetskí kňazi. Medzi nimi môžeme spomenúť kňaza Jozefe Valentényiho, ktorý v čase vlády Jozefe II. zachránil tento milostivý obraz pred nebezpečenstvom zničenia.

Obraz zobrazuje Pannu Máriu sediacu v kráľovskom kresle, v jej lone odpočíva korunované Božie Dieťa. Mimoriadny je jav, že hoci je obraz maľovaný na tenkú lipovú dosku, cez 6 storočí ostal neporušený, bez jedinej pukliny. Ešte zaujímavejšie je, že v roku 1790 a 1822 hrozný požiar zničil kostol. Plamene zničili rám obrazu aj anjelov vznášajúcich sa nad ním. Obraz však ostal neporušený a splnili sa na ňom slová Panny Márie: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný."

Ó, nech ostane aj na oltároch našich sŕdc úcta k Panne Márii neporušená a hoci zemské pohromy zničia pominuteľné veci okolo nás, naša dôvera voči Panne Márii ostane pevná.