Kláštor a kostol Blahoslavenej Panny Márie

Kláštorný areál s kostolom Blahoslavenej Panny Márie, sa nachádza v obci Kláštor pod Znievom (chotár nadmorská výška 428-1163 m) v bývalej Turčianskej župe. Kláštor pod Znievom leží v západnej časti Turčianskej kotliny na styku s Malou Fatrou na mohutnom náplavovom kuželi potoka Vríce, ktorý sa povyše obce rozdvojuje. Pahorkatinový až hornatinový povrch chotára tvoria treťohorné štrky a druhohorné horniny. Pri múre kláštornej záhrady stojí 25 m vysoká asi 400 ročná lipa s obvodom 665 cm.

Kláštorný areál s čiastočne zachovaným ohradným múrom vo východnej časti, je situovaný na severovýchodnom okraji obce v rovinatom teréne s nevýraznými terénnymi vyvýšeninami, situovanými v rámci areálu južne od južnej fasády kláštorného kostola a pred západnou fasádou kostola a západného krídla. Od severu susedí severné krídlo kláštora s budovou bývalej farskej školy (dnes súčasť širšieho areálu kláštora) a zo zvyšných strán s nezastavanými pozemkami a poľnohospodárskou pôdou. Areál sa rozprestiera pri potoku Vríca a vytvára separátnu jednotku v rámci tejto urbanistickej aglomerácie.

ANALÝZA VÝVOJA NÁRODNEJ KULTÚRNEJ PAMIATKY

Dispozičné riešenie a celkový súčasný vzhľad kláštorného komplexu v Kláštore pod Znievom je výsledkom postupného stavebného vývoja s identifikovanou počiatočnou vývojovou etapou z obdobia okolo polovice 13. storočia (kláštorný kostol so sakristiou), na ktorú nadviazalo niekoľko stredovekých a novovekých stavebných etáp trvajúcich až do konca 19. a začiatku 20, storočia.

Historický kontext

Prvé písomné zmienky k osade sv. Hipolita a neskôr aj Podhradia Znievskeho hradu (suburbium oppidum Turoch) sa viažu k vytýčeniu nových hraníc majetkov benediktínskeho opátstva na Zobore v Turci (1113). Dialo sa tak na podnet opáta Godefrida, ktorý sa obrátil na kráľa Kolomana so žiadosťou o vyznačenie chotára všetkých osád opátstva. K pôsobeniu zoborských benediktínov sa však nezachovali bližšie správy, no nemožno pochybovať o ich aktívnom zveľaďovaní turčianskych majetkov v priebehu 12. a 13. storočia. Ostatné majetky v Turci boli v rukách súkromných vlastníkov a základ cirkevnej organizácie tvorili hradské fary s kaplánmi priamo podriadenými majiteľom hradov či osád.

Situácia sa v 13. storočí začala čiastočne meniť a centralizačné snahy panovníka zasiahli aj do majetkových pomerov benediktínov a súkromných vlastníkov. Ondrej II. (1224) sa pokúšal „vytvoriť z Turca kráľovské prédium a administratívne ho začleniť do Zvolenského komitátu." V týchto tendenciách pokračoval aj Belo IV., čo sa prejavilo aj jeho rozhodným zabratím hraničného hradu Vyšehrad dovtedy v rukách významného rodu Diviackovcov, verných prívržencov Arpádovcov.

Kedy sa hrad Turiec ocitol v kráľovskom majetku presne nevieme, prvý raz sa spomína v januári 1243 v listine vyhotovenej „apud castrum Turuc - Turuz -Thuruch." No v každom prípade sa stal stredobodom Belovej pozornosti a to pravdepodobne z viacerých dôvodov: ako účinné refúgium pred tatárskym nebezpečenstvom a jednak ako centrum samostatnej hospodárskej a administratívnej jednotky, ktorou sa Turiec po konsolidácií pomerov zrejme mal stať. O panovníkových serióznych plánoch svedčí aj fakt, že sa v hradnom areáli začalo aj s budovaním kráľovskej novostavby (1241-1242), čo však bolo dosť podstatným zásahom do vlastníctva zoborského kláštora. Hoci stavebné práce (neďaleko hradu bola pristavaná obytná veža) pokračovali až do r. 1253, už niekedy medzi rokmi 1243-1244 tu bola ubytovaná kráľovská rodina.

S príchodom kráľovskej rodiny sprevádzanej početnou posádkou súvisel aj nútení odchod benediktínov z kláštora a opustenie turčianskych majetkov, keďže ich budovy slúžili už v roku 1243 na ubytovanie panovníckeho dvora. Tieto straty im panovník vynahradil novými majetkami na Nitrici. Získanie majetkov v bezprostrednom okolí hradu malo vytvoriť solídnu hospodársku základňu pre materiálne zabezpečenie sídla zatiaľ ešte zamýšľaného nového územnosprávneho celku. To potvrdzuje aj následné umiestnenie ďalšej rehole - dominikánov na tomto území s tým, že dostali od kráľa len minimálne majetky. Možno aj to bolo príčinou krátkosti ich tunajšieho pôsobenie (1244-1247?), keďže už v roku 1248 sa v listinách objavuje postava premonštrátskeho opáta Alberta.

Uvedením premonštrátov na územie Turca sa situácia v usporiadaní majetkových pomerov začala postupne meniť v neprospech pôvodných kráľovských zámerov, keďže sa postupne, udelení druhého privilégia (1252) stali čoraz majetnejším subjektom. Fundáciu kláštora čiastočne treba chápať aj ako prejav určitého myšlienkového posunu u samotného Belu IV., ktorý začal pred posilnením centrálnej moci uprednostňovať a aktívne podporovať ekonomický rozvoj krajiny.

Prvý diplom právne a hospodársky chrániaci novozaložený kláštor vydal Belo IV. 15. júla 1251, kde v úvodnej časti listiny sa zmieňuje najskôr o majetkových stratách rádu počas tatárskeho plienenia a následne zdôvodňuje fundáciu kláštora: „na podporu ich chudoby dávame im miesto pod hradom Turul na postavenie kláštora k úcte preblahoslavenej  Panny Márie a jej kostol má  byť filiou  Prémontré“. Turčiansky majetok tvorili dve poplužia zeme a osada Solumnus pri riečke Blatnici zatiaľ čo podstatná časť ich majetkov sa nachádzala mimo územia Turca. Majetkoprávne vzťahy sa však vyvíjali ďalej ako ukazuje druhé privilégium spečatené zlatou bulou z nasledujúceho roka (1252), kde panovník zdôvodňuje nové donácie takto:

„A keďže sa sluší všetkým katolíkom a najväčšmi osobám pocteným kráľovskou hodnosťou pomáhať s otcovskou láskavosťou tým, čo žijú rehoľným životom, aby nejaká tieseň nemala za následok ochabnutie a zanedbávanie ich náboženských povinností alebo aby bezcitnosť vyrvaním pomoci (čo nech je vzdialené od svätého spôsobu života) nenarušila duchovný i telesný život, chceli sme a chceme, aby podľa práva filiácie aby patril spomínaný kláštor a rehoľný dom s uvedeným turčianskym hradom pod právomoc Premonštrátskeho kostola, pritom obdarúvame tenže kláštor plným právom udelenými darmi..."

Uvedeným sa kláštorné majetky rozšírili napr. o ďalšie pozemky v Šali, o 83 vinohradníkov v Rábskej stolici, ktorých dostali aj s ich oráčinami a majetkami, zároveň získali právo postaviť si vlastné vínne pivnice medzi pivnicami týchto vinohradníkov a tí museli poskytovať rehoľníkom rovnaké služby ako dovtedy palatínovi a kráľovskému vinohradníkovi. Dôležitý je fakt, že popri týchto geograficky vzdialenejších nehnuteľnostiach získali zeme aj v mieste sídla kláštora a to „terra quinque villarum " spolu s desiatkami a právom ich vyberania v Turci. Išlo o majetky odobraté v roku 1243 benediktínom, ktoré podľa väčšiny historikov zahŕňali Zniev - Podhradie, Lazany, Slovany, Ležiachov a Valču (Beňko Valcu vylučuje a predpokladá, že piatou osadou mohol byť sv. Ďur).

Niekedy okolo roku 1263 začal konvent pôsobiť aj ako hodnoverné miesto (locus credibilis - locus testimonialis) ktorého úlohou bolo udržiavanie právnej istoty, čiže zabezpečenie právnych úkonov vyžadujúcich si zlistnenie. Išlo napr. o prevody držby pozemkov, udelenie donácie, spisovanie zmlúv, zálohovanie majetkov. Konvent tak suploval, ako mnoho premonštrátskych kláštorov v Uhorsku (napr. Jasov, Leles, Šahy), právomoc kráľovskej kancelárie a v tomto prípade na území zvolenského komitátu. Konventný archív sa mal nachádzať v zaklenutej ohňovzdornej miestnosti nad sakristiou prepoštského kostola a v čase nebezpečenstva sa prenášal na hrad Turiec.

S uvedením premonštrátov do Turca nepochybne súvisí panovníkov záujem o zmenu cirkevnej organizácie, ktorá už dlhšiu dobu nevyhovovala novej hospodárskej a politickej situácií v celej oblasti. Premonštráti sa tešili kráľovej priazni aj vďaka tomu, že pestovali mariánsky kult a tým prechovávali úctu aj voči patrónke krajiny. Ich špecifický prístup k Panne Márií tak napomáhal upevňovať štátnu ideológiu, zrejme to bol aj dôvod, prečo locus credibilis bol zverený do ich rúk. Ďalším činiteľom, ktorý mohol ovplyvniť Belu IV. pri pozvaní rehoľníkov, bolo ich osobitné rádové zameranie na pastoračnú činnosť a ich otvorenosť v komunikácií smerom navonok. Premonštrátske opátske kostoly napríklad neslúžili len rehoľníkom ale tiež obyvateľom zo širšieho okolia. Ich pastoračná činnosť sa neobmedzovala len na obsadzovanie starých farností ale aj na zakladanie nových a aj tým sa formovala pomerne hustá sieť farností. Koncom 13. storočia bola úloha premonštrátov v rámci ich domínia nezastupiteľná, kde všetky fary obsadili rehoľníci.

V roku 1266 jestvovali na území dnešného kláštora dvaja vlastníci - Podhradie so svojim vlastným kostolom a farou a kláštor s opátskym kostolom. Napätie medzi nimi pominulo až v roku 1347, keď po predošlom odchode kráľovského dvora z hradu (13./14. storočie) premonštráti zrušili všetky výsady Podhradia a začlenili ho do svojho domínia.

Zriadenie kláštora

Novozaložený kláštor v Turci bol exemptný (vyňatý z právomoci ) na ostrihomskom arcibiskupstve a podliehal vlastnej cirkevnej organizácií, ktorá bola v základných bodoch odvodená z cistercitskej Charty Caritas. Na čele rádu stál opát Premontré, ktorý predsedal generálnej kapitule zloženej zo všetkých opátov a prepoštov rádu. Z materských kláštorov vznikali dcérske filiácie zachovávajúce si dcérsky vzťah k patronátnemu kláštoru (napr. opát materského kláštora vykonávajúci pravidelné kontroly dodržiavania regúl rádu, tzv. vizitácie, mal právo predsedať kapitule svojej fílie). Spolu so zväčšovaním sa vzdialenosti no vo vznikajúcich kláštorov sa komplikovalo vykonávanie vizitácií a tak boli ešte v 12. storočí zriadené cirkárie - rádové okresy. V uhorskej cirkám malo Premontré len tri priame fílie -Váradhegyfog a Leles z 12. storočia a Turiec z 13. storočia, pričom pri vzniku posledného sa priamo angažoval aj panovník.

Presný príchod rehoľníkov do Turca nie je známy, no ako sme boli spomenuli v listine z roku 1251 je doložený opát Albert a v druhej listine z roku 1252 sa už hovorí o budovách nového kláštora:

„Po predošlej kráľovskej úvahe nariadili sme zriadiť pod našim turčianskym hradom pre týchto bratov kláštor ku cti preslávenej Panny, ako aj príbytky a sídla pre rehoľný spôsob života zodpovedajúci kláštornému tichu.."

O vlastnom zakladaní nového kláštora máme len málo konkrétnych informácií, no pri rekonštruovaní stavebných aktivít sa dá vychádzať zo znenia rádových predpisov záväzných pre všetky premonštrátske kláštory. Podľa štatútov rehoľníci prišli až po dostavbe základných priestorov zabezpečujúcich chod kláštora (oratórium, refektórium, dormitórium, vrátnica a hospic pre pocestných). Kláštorný komplex obsahoval aj časť pre konvršov (laických bratov) zahrňujúci rovnaké usporiadanie priestorov (okrem kapituly) aké možno sledovať u rehoľníkov.

Na budovaní kláštorného konventu mali hlavný podiel laickí bratia, špeciálne vyškolení na túto činnosť, zatiaľ čo rehoľníci pôsobili vo funkcii stavebných majstrov. Istotne aj v prípade turčianskeho konventu sa laickí bratia spolu s niekoľkými rehoľníkmi aktívne podieľali na jeho výstavbe. Ich počet zrejme nebol dostatočný, a preto v súlade s dobovými zvyklosťami možno uvažovať aj o účasti svetských remeselníkov, čo nepriamo podporuje aj znenie listinu Belu IV z 26. septembra 1258, v ktorej obdaroval synov kamenárskeho majstra Štefana štyrmi poplužiami zeme z majetku kráľovských Socoviec. Spolupráca konvršov a svetských remeselníkov je v súlade aj so znením druhého vydania rádových štatútov, kde sa v dvoch bodoch spomínajú námezní robotníci („mercenarios") spolu s umelcami („artifices conductos"). Kláštor mohol mať popri najatých artifices aj vlastných umelcov, čiže kvalifikovaných remeselníkov, ktorí patrili biskupovi alebo arcibiskupovi a ten ich zapožičiaval kláštorom. Účasť rehoľných alebo svetských artifices priamo z Premontré nezodpovedalo dobovým zvyklostiam.

Takže v prípade turčianskeho komplexu, ktorý bol kráľovskou fundáciou, je možné teoreticky uvažovať o prítomnosti aj svetských kamenárov zo stavby hradu za spoluúčasti laických bratov a majstrov z radov rehoľníkov, kde tretiu skupinu mohli tvoriť artifices pozvaní priamo opátom alebo panovníkom na vypracovanie umelecky náročnejšieho tvaroslovia.

Jedinou podnes zachovanou stavbou turčianskeho konventu je opátsky kostol zasvätený Panne Márií, na ktorého konsekrácií sa pravdepodobne zúčastnila aspoň časť zo zoznamu popredných cirkevných hodnostárov podieľajúcich sa na fundácií kostola a uvedených v záverečnej formule Bellovej listiny z roku 1252. Pri tomto akte možno počítať s osobnou prítomnosťou panovníka ako „fundator et patronus specialis" sprevádzaným aj reprezentantmi svetského stavu (napr. palatína Dionýza, pána celej Slavónie Štefana, hlavného komorníka a šopronského župana Čaká a radcu Voranda Rolanda - Ratolda). Stavba bola zrejme zahájená ešte pred rokom 1251, pretože opát Albert veľmi aktívne pôsobil v prospech konventu už pred vydaním prvej fundačnej listiny. Ak sa zamyslíme nad trvaním vlastnej stavby a zoberieme do úvahy rozmery sakrálneho objektu s primerane veľkým kláštorom, zároveň všestrannú pomoc panovníka pri jeho budovaní, dospejeme k názoru, že nemuselo ísť o príliš časovo náročné podujatie. K tomu sa pridáva aj štýlové zafarbenie tvaroslovia v interiéri kostola hovoriace o jednej stavebnej etape. V prospech skorého ukončenia výstavby a následného rozvoja činnosti konventu svedčí skutočnosť, že už roku 1264 boli turčianski premonštráti schopní založiť fíliu na ostrove Csút v Budapešti.

Ako sme boli spomenuli, prepošstvo v Turci získalo od panovníka „zem piatich osád" s decimami - desiatkami. Tie sa však menili ešte v 13. storočí a v roku 1258 premonštráti získali kostol sv. Maru s majetkami z pozostalosti Budmera z rodu Diviackovcov, ďalej v roku 1267 aj zeme rybárov pri Šali s právom postaviť si most cez Váh, roku 1279 Socovce a v roku 1288 Sielnicu pri Zvolene.

V 13. a 14. storočí majú stále premonštrátske kláštory značnú slobodu a nezávislosť, ich výsadné postavenie sa odrazilo aj zaujímaním významných úloh v celokrajinskom meradle (napr. prepošt Ivanka bol v roku 1293 osobným vyslancom kráľa Ondreja v Čechách a Nemecku, prepošt Pavol bol vr. 1342 osobným radcom manželky Karola Róberta v istej fundačnej záležitosti). Hrad Turiec sa niekedy v 20-tych rokoch 14. storočia dostal do majetku prepošstva a pravdepodobne sa tak stalo aj s Podhradím.

Od r. 1440 takmer 30-ročné obdobie možno označiť ako obdobie rozbrojov -po smrti prepošta Štefana v r. 1439 sa prepošstvo ocitlo vo vakancii, t. j. v držbe kráľa Vladislava Jagelonského, ktorý ho dal do prenájmu Nebojsovi, spojencovi magnáta Pankráca zo Sv. Mikuláša, ktorý ovládol Liptov a Turiec. Po Pankrácovej smrti r. 1469 si konvent zvolil nového prepošta Svorada Majthényiho, ktorý tu pôsobil až do r. 1505 (jeho konventným kronikárom bol známy Ján z Turca). Prepošt v obave pred zničením dôležitých archívnych záznamov (medzi nimi aj listinu z r. 1252) deponoval archív turčianskeho konventu v konvente v Šahách. V roku 1470-1472 skutočne Turiec obsadili Poliaci, ktorí sa snažili ustanoviť na uhorský trón poľského princa Kazimíra.

V roku 1505-41 sa stretávame s posledným prepoštom konventu, Urielom Majthényim, ktorý v máji r. 1510 zastupoval uhorskú provinciu na generálnej kapitule premonštrátov v St. Quentíne a priniesol z tade rozhodnutie o reformovaní celej rehole. Reforma bola schválená r. 1510 jednak zo strany panovníka, kráľa Vladislava a jednak v roku 1514 aj zo strany arcibiskupa Bakócza.. V roku 1514 boli po Dóžovom povstaní vydané nové zákony odsudzujúce všetkých poddaných k nevoľníctvu, s čim však prepošt Uriel nesúhlasil a neriadil sa nimi, čo sa prejavilo v hospodárskej oblasti (napr. dával poddaným zo Sliaču do prenájmu mlyn). Majetkové pomery konventu sa v tomto období skonsolidovali, čo sa mohlo prejaviť aj v organizovaní reštauračných prác na prepoštskom kostole a hrade (najneskôr v tomto čase zaklenutie lode, vybudovanie južnej kaplnky k úcte Božieho tela). Zrejme v tom čase získala stavba aj niekoľko nových reprezentatívnych kamenných prvkov. Nové objekty kostola spolu s interiérovým zriadením (umiestnenie aj hlavného oltárneho obrazu Panny Márie) boli v októbri roku 1520 konsekrované ostrihomským sufragánom Demetrom de Nyas. Prepošt Uriel však už zrejme nedokončil reformné úsilie vedené z centra, keďže v40-tych rokoch musel zutekať pred Petrom a Mikulášom Kostkom, ktorí obsadili Znievsky hrad a majetky prepozitúry. Majthényi sa uchýlil na Moravu a jeho odchod sa stal impulzom aj pre ostatných premonštrátov, ktorí rýchlo opustili kláštor. Ten sa ocitol striedavo v rukách veľmožov (František Nyári, František Révay) a okolo r. 1544 daroval Ferdinand I. spustnutý kláštor ostrihomskému arcibiskupovi Pavlovi z Várady, ktorý bol spolu s hradom už v roku 1551 majetkom Františka Illesházyho a jeho manželky Heleny Várady, príbuznej arcibiskupa. V roku 1566 bol Znievsky hrad spolu s prepozitúrou opäť v cirkevných rukách - ostrihomského arcibiskupa sídliaceho v Trnave, Mikuláša Oláha, ktorý zohral významnú úlohu v časoch rekatolizácie po období zmätku z lutherovskej reformácie (v roku 1561 sa na jeho podnet usídlila v Trnave rehoľa Spoločnosti Ježišovej).

Podstatnou kapitolou v dejinách Turčianskej prepozitúry bolo pôsobenie jezuitov v Kláštore pod Znievom - o ich uvedenie sa zaslúžil kardinál Juraj Draškovič, ktorý sa v tom pravdepodobne aj osobne angažoval a výsledkom bola listina Rudolfa II. Z roku 1586, kde panovník predáva prepozitúru jezuitom. V kláštore podľa plánov panovníka jezuiti otvorili školy na výchovu katolíckej mládeže a kňazský seminár (škola bola pre nedostatok žiakov v roku 1599 presťahovaná do Šale). V prvých rokoch ich existencie sa zrejme zaslúžili aj o komplexnú obnovu kláštorného celku - z tohto obdobia pochádzajú napr. aj štukové výzdoby mníšskych ciel, kde sa objavuje vročenie 1593 (k tomu „Inventarizačný súpis hodnotných detailov a prvkov" a „Analýza vývoja"). V roku 1605 sa život jezuitov v Turci skomplikoval - počas Bocskayovho povstania proti Rudolfovi II. Bol obsadení jeho vojskom aj kláštor a rehoľa bola nútená opustiť Uhorsko. Až v roku 1615 im bol vďaka starostlivosti ostrihomského arcibiskupa Františka Forgáča umožnený návrat na Slovensko. Za kráľa Mateja sa so súhlasom pápeža Pavla V. stal r. 1617 turčianskym prepoštom vynikajúci jezuita Peter Pazmányi. Majetky turčianskej prepozitúry sa tak mali stať zdrojom, z ktorého malo rásť rekatolizačné hnutie usmerňované z Trnavy. Vďaka ich aktívnemu pôsobeniu jezuiti prinavrátili katolíckej cirkvi väčšinu tunajších obyvateľov a dialo sa tak zrejme aj posilnením mariánskeho kultu a iniciovaním púti k milostivému obrazu Panny Márie (asi praktizované už od polovice 17. storočia). Ich zásluhou vznikol na kalvárií nový kostol sv. Kríža (1728), obnovili sa procesie ku kaplnke sv. Margity pod hradom a utužoval sa tak náboženský život až do rozpustenia rehole v roku 1773. Nepochybne ich zásluhou sa povzniesla vzdelanostná úroveň v regióne a čo bolo podstatné pre ďalšiu budúcnosť domácich obyvateľov, vďaka reholi sa zdokonaľovali v olejkárstve a šafraníctve, ktoré sa stalo typickým pre Turiec (v kláštore sa pravdepodobne nachádzala aj lekáreň).

Prepozitúra sa stala vlastníctvom Študijného fondu a z jeho majetkov sa naďalej udržiavala Trnavská univerzita prenesená v roku 1777 do Budína. Z tohto obdobia sa zachoval záznam o požiari v apríli r. 1821, keď zhorela strecha kostola. Školskú tradíciu založenú ešte v 13. storočí v kláštore „zavŕšil" učiteľský ústav, sem umiestnený v roku 1870 (možno sa domnievať, že kláštorný komplex prešiel prestavbou, pri ktorej dostal aj nové zastrešenie). V roku 1911 bol ústav prenesený do novovytvoreného okresného mestečka, do Turčianskych Teplíc, a v objekte bol dočasne ústav polepšovne. Od roku 1919 sa v objekte vystriedali viaceré štátne a charitatívne inštitúcie - napr. sirotinec. Od roku 1940 sa dostal sirotinec pod správu Kongregácie chudobných školských sestier, zanikol s odchodom posledných chovancov do kňazského seminára (1943) a objekt slúžil ženským reholiam. V čase čistiek v 50-tych rokoch 20. storočia tu boli internované rádové sestry z celého územia Slovenska pod nútenou správou a to až do roku 1996.